smutné príbehy
17. 7. 2012
Smutný príbeh - Posledné zbohom...
Dovidenia,či zbohom ,to slovo je často spomínané a pre mňa to bolo to najhoršie slovo aké som kedy v živote povedala.Volám sa Tarja a rozpoviem vám príbeh,ktorý nielen ,že mi zmenil život,ale ho aj úplne obrátil na iný koniec.Mala som sotva osemnásť ,keď som stretla človeka,ktorý môj osud obrátil ,úplne na iný koniec.Markus bol niečo ako svetlo v mojich očiach,niečo čo mi akosi dávalo silu aj naďalej žiť v tme.Ano úhládli ste od narodenia som totiž slepá,nikdy som nemohla ukúsiť z toho troška šťastia,ktoré je pre iných také bežné.Posledné roky to už boli len samé operácie a pobyty v nemocniciach, musím sa priznať , že už ani neviem v koľkých som bola.Dúfať? To už som dávno vtedy dávno prestala,až dokým neprišiel Markus ,chalan,ktorý dával svetlo mojim strateným očiam.Stretla som ho na sestrinej narodeninovej oslave a v tom okamihu ako som cítila jeho vôňu,vnímala jeho slová,ktoré mi neustále šepkali do ucha ,zamilovala som sa.Doteraz som nepoznala čo je to byť zamilovaná,kedže som bola slepá nikto ma nevnímal,nevedel čo cítim,jedine Markus cítil všetko,ako keby vôbec nevnímal,že ho nemôžem vidieť.Raz som sa ho pýtala,či mu nevadí,že som slepá,odpovedal,že mu natom nezáleží,že ma miluje takú aká som.Po týchto slovách som už vedela,že Markusa naozaj milujem,hoci som vôbec nevedela ako vyzerá,no nezáležalo mi natom.Keď už sa zdalo všetko stratené napokon Markus našiel niekoho,kto ma vraj dokáže vyliečiť,dôverovala som mu a odišla s ním k lekárovi do Francúzska.Operácia sa podarila,no v tom to celé prišlo,prebudila som sa na nemocničnej posteli a uvidla Markusovi slzy,ktoré mi stekali po rukách,opakoval len zbohom.Vôbec som tomu nerozumela,no Markus povedal,len,aby som to slovo po ňom zopakovala,nechcela som,no napokon som ho povedala,v tom Markus odišiel a ako som ho nevidela vtedy ,tak ani dnes,nikdy som ho vlastne nevidela,no navždy ho budem milovať,pretože on jediný ma videl aj keď som bola neviditeľná...
Príkazy,mi zničili život...
Spoznala som ho na strednej ,bola to moja prvá veľká láska s tým človekom som chcela aj zostarnúť....Strávili sme spolu každú jednu minútu na strednej aspoň sme sa o to snažili ,svoje poprvé som zažila práve s ním,no vedela som ,že som chybu určite neurobila ,pretože som vedela ,že ho skutočne milujem ... Avšak prišiel koniec strednej a my sme sa museli rozhodnúť čo bude s naším životom ,on chcel aby sme ostali navždy spolu ,mal to dokonale premyslené ,spoločné bývanie,prácu mi vybavil neďaleko nášho bytu...Bolo vlastne už len na mne ako sa rozhodnúť a ja som sa chcela rozhodnúť...Avšak moji rodičia to nedovolili aby som sa vidala za nejakého dedinského chlapca a žila celý život ako otrok... Boli to veľavážený ľudia ,aspoň tak o mojich rodičoch každý hovoril,už celá generácia našej rodiny chodila na prestížnu školu do Paríža a ako som už povedala ten Paríž čakal aj mňa ,bola som tam zapísaná už od malička,nemala som šancu im nejako odporovať a preto som nepočúvala svoje vlastné srdce,ale hlasy mojich rodičov ,ktorý vlastne rozhodli o mojom živote...Keď som mu to povedala ,chcela som aby odišiel somnou aj keď som vedela ,že to nebude možné ... Sľúbil ,že namňa počká a že bude čakať ,trebars aj do konca života...Po vysokej som sa na príkaz rodičov zamestnala v našej francúzej firme v Paríži... Chcela som ísť za svojou najväčšou láskou na dedinu ,no neskôr ma rodičia zoznámili s Jamesom majiteľom nejakej obrovskej francúzskej firmy,rodičia povedali ,že ak sa naše firmy nespoja,my prídeme o našu firmy a otec z toho dostane infarkt,pretože tá firma je preňho celý život,celý život tvrdo drel aby niečo také mohol založiť...A tak som nakoniec súhlasila aj so sobášom s Jamesom...Dnes sú to už tri roky a ja žijem v manželstve v ktorom niesom šťastná máme síce peniaze a chýba nám to najdôležitejšie a tým je láska...Niekto by si povedal ,že som hnusoba ,ale stále chdoím sa mojím priateľom na dedinu ,pretože iba pri ňom sa cítim šťastná,stali sa z nás milenci a hoci neviem ako dlho to ešte takto vidržím avšak jedno viem ,že s ním mám všetko ,ale bez neho som stratená...